Chýba mi. Som celý nesvoj. Znova. Zase to spravila. Už to nevydržím....
Je to naozaj tak? Zase sa na mňa vykašľala? Zase ma zastrčila niekde hlboko do svojho vrecka? Zase ma len zabdla niekde na stole ako kus papiera? Znova zapadám prachom? Nie, tentoraz nie. Prosím nech je to inak.
Už som trpel dosť. Možno, že len skúša, či to vydržím. Možno to skúša hra osudu. Bože, prečo?
História sa opakuje. Všetko sa cyklí. Donekonečna. Ako špirála. Všetko sa stráca v diaľke. Len vždy sa objaví ceduľa s iným údajom. Aj tak sa všetko v prach obráti.
Je ako more. Chvíľu kľudné a pokojné. Je ako počasie v horách. Krásne a jasné. A potom sa zničoho nič rozbúri. Vietor kdesi z diaľky priženie obrovské devastujúce vlny. Mračná sa zatiahnu nad mojimi milovanými vrchmi. Blesky praštia o skaly. Kvapky dažďa svišťajúce vzduchom narážajú na moje holé paže. Tentoraz dážď nepomáha. Pripomína mi slzy. Teplé ľudské slzy. Už som ich dávno nevidel. Viem, že sú niekde hlboko v mojom vnútri, ale neodvážia sa na povrch. Neodvážia sa na svetlo tohto zdrvujúceho sveta. Vedia, že vyschnú ako mláky po daždi. Vedia, že keď sa tu objavia, bude to znamenať ich zánik. Aj ja som to vedel. Ale dúfal som. Nádej ma živila. Rovnako ako živí malé semienko rastliny nádejou, že vyrastie a bude sa tešiť slnečným lúčom. Ževraj nádej umiera posledná. Blbosť. Po nádeji tu je ešte niečo. Beznádej. Pocit absolútneho prázdna. Strach, že zmeškám tú správnu križovatku. Strach, že sa už nebudem vedieť pohnúť ďalej.
Rozhodol som sa vtedy správne? Nebol som len ako malé decko, ktoré túži po svojej vytúženej hračke?
Odhodila ma.
Nechce so mnou mať nič spoločné.
Zabudne na mňa.
Prečo? Prečo zase ja?