Keď bol malý, bol odstrkovaný. Mal svoj vlastný svet, ale predsa chcel patriť do sveta "vyvolených". Detinsky sa tam hrnul, no nikto ho nechcel. Vytvoril si vlastný svet, odtrhnutý od všetkých. Ale čas sa zmenil....
Kedysi vyhľadával on ich. Chcel byť ich súčasťou. Teraz sa ich štítil. Každý mu vyčítal, i keď nie priamo do očí, že spôsobuje bolesť. Aj jeho priatelia. Bol zmätený. Trápil sa. Nevedel, čo bude ďalej. Všetko videl iba v úteku. Teda, on by to nenazval útekom. On nerád utekal. Rád čelil výzvam a pokušeniam. Rád vystavoval svoje telo nebezpečenstvu. Bol rád ďaleko od ľudí. A sám. Vo svojom vlastnom svete, ktorý chápalo len málo ľudí. Väčšinou, ho v jeho okolí nechápal nikto.
Presne ako teraz. Obviňovali ho, že on za to môže. Pritom nespravil nič zlé. Teda aspoň podľa seba. Už nevládal. Naučil sa sebakontrole. Naučil sa nevybuchnúť za každú malichernosť. Učil sa celý život. Pokore. Skromnosti. Nikomu sa nezdal skromný. Veľa ľudí ho považovalo za nafúkaného. Aj možno bol. Veril si. Všade a vo všetkom. Musel. Život ho tomu naučil.
Tí ľudia okolo nevedeli nič. Ani nič netušili. A to bolo dobre.
Nechcel byť takýto. Taký zhnusený zo všetkého. Bol taký vo svojm vnútri. A to ho štvalo. Hnevalo ho, že s tým nič nedokáže spraviť. Zostávalo mu veľmi málo času. Chcel byť dobrým človekom. Preto sa uzavrel do seba. Nechával si myšlienky pre seba. Nepúšťal ich zo svojich úst. Nechcel ďalej ubližovať.
Ako každé ráno chodil do školy zavčasu oproti ostatným, no teraz podľa svojho pôvodného plánu zase meškal. Rýchle kroky hore ulicou. Cestu mu spríjemňuje jeho obľúbená pesnička. Už nepremýšľal. Len bezhlavo kráčal. Včera jeho spolužiak v slohu na slovenčine písal o ostrej priateľke. Teraz ležala tu na chodníku. Uprostred cesty do školy. Myslel si, že len niekomu vypadla. Nechal to tak. Tá myšlienka zapadla cez deň prachom.
Na druhý deň ráno zase meškal. Potreboval dospať chorobu a spánkový deficit, no nejako nestíhal. Nič nestíhal. Žiletka zase ležala na svojom pôvodnom mieste. Je to znamenie? Neveril na náhodu, ani na boha. Príroda bola jeho jedinou hnacou silou. Príroda tak veľmi poznačená rukou človeka.
Sedel tu hore, na vrcholku zasneženého kopca úplne sám. Rád sivychutnával takéto chvíľky. Rád premýšľal. Stále mal o čom. Premýšľal,či ju ešte stále má tak rád, aby za ňu bojoval. Premýšľal, prečo sa mutento svet zdal taký prehnitý. Cítil ten smrad všade. Najviac išiel zneho. Nevedel, ako to zmeniť. Už sa za to ani netrápil. Nechal to voľneplynúť. Nemal síl tomu vzdorovať. Nemal síl vzdorovať komukoľvek ačomukoľvek. Už ďalej nie.....
