Som sklamaný. Zhnusený. Sám zo seba. Spytujem si svedomie. Však som to vedel. Stačilo len kúsok premýšľať. Kúsok zapojiť tie posledné mozgové bunky, čo mi zostali. Kúsok viac sa koncentrovať.
Nič. Nemám síl. Dezertoval som. Vzdal som boj. A bol som tak blízko konca. Vraciam sa k stereotypu. Kráčať so zvešenou hlavou. Kráčať pomaly, ale stále napredovať. Kráčať a nikoho sa na nič nepýtať. Len sa nechať unášať davom. Ako milióny ďalších.
Chcel som byť výnimočný. Som nula. Zrnko prachu v púšti. Smietko prachu na mojej zaprášenej skrini. Cítim sa ako plastová fľaša, s ktorou sa neustále dookola pohráva spenená voda vodopádu. Cítim sa byť ranený. A pritom ma nič neranilo. Cítim sa vystrašený. A pritom nie je čoho sa báť. Som zmätený.
Dnes bolo všetko divné. Žuvačka, ktorú som si nalepil na vrecko nohavíc, čokoláda, ktorá sa mi v druhom vrecku rozpustila. Informácie v mojej hlave, ktoré boli absolútne poprehádzané.
Mám chuť niečo rozbiť. Som znechutený. Sebou samým. Už aby prišla. Prečo si ma tu stále nechala? Čo na mne skúša? Prečo?
Zase samé otázky. Ale budú aj odpovede?